Článok

Krajiny, ktoré majú malú ekologickú stopu, nie sú vo všeobecnosti práve najatraktívnejšie miesta na život. Málokto by sa dobrovoľne vysťahoval do Burundi, Pakistanu, či Myanmarska, aby tak znížil zaťažovanie prírody svojou existenciou. Ľudia tam  žijú v nedobrovoľnej skromnosti a vo všeobecnosti nie sú šťastní. Sú však štáty, kde ľudia dokážu žiť dôstojný a spokojný život bez toho, aby nadmerne zaťažovali našu planétu? Odpoveď na túto otázku budeme hľadať v ďalšom zo série článkov o ekologickej stope. Porovame v ňom niekoľko krajín, vrátane Slovenska, USA, či Ruska z hľadiska rôznych kritérií, aby sme našli tú, ktorá by mohla byť vzorom pre ostatné. Víťaz tejto "súťaže" bude možno pre mnohých prekvapením.

Z predchádzajúceho článku zo série o ekologickej stope sme sa dozvedeli, že spotreba priemerného obyvateľa planéty nerastie. V rozvinutých krajinách je konzumný životný štýl kompenzovaný väčšou efektivitou pri využívaní energií a surovín, recykláciou a pod. Problém je však v tom, že rýchlo rastie počet obyvateľov planéty a tým sa pre každého z nás znižuje podiel na prírodných zdrojoch. Môžu teda za problémy s narušením stability životného prostredia a klímy krajiny, kde majú rodiny veľa detí? Takéto zjednodušenie by bolo veľmi zavádzajúce. Pozrime sa však na to bližšie – ktoré krajiny sú zodpovedné za to, že prekračujeme hranicu stability ekosystému našej planéty?

V predchádzajúcom článku sme si predstavili ideu ekologickej stopy a zistili sme, že prekračujeme možnosti našej planéty. V nasledujúcom texte z tejto série sa na koncepciu merania ekologickej stopy  pozrieme podrobnejšie a možno s prekvapením zistíme, že v tzv. vyspelých krajinách spotreba priemerného obyvateľa planéty už 50 rokov nerastie, či dokonca klesá. V čom je teda problém? Prečo nám je zrazu Zem malá?

Asi všetci sa zhodneme, že pri spoločnom stolovaní nie je správne prihnať sa k nachystanému jedlu a snažiť sa z neho vyjesť čo najviac a čo najlepšie kúsky ešte predtým, než sa k nemu dostanú ostatní. Lenže aj napriek tomu, že pri jedle považujeme takéto správanie za nehodné civilizovaného človeka, pri spotrebe prírodných zdrojov nás veľmi netrápi. Aj planétu Zem môžeme vnímať aj ako prestretý stôl, ktorý má uživiť celé ľudstvo. Časť potravín sa na tomto stole obnovuje, niektoré však nie. Základná otázka, ktorú by si mal klásť každý slušný človek je, ako to urobiť, aby sa všetci dobre najedli a aby niečo ostalo aj tým, ktorí ku stolu prídu na druhý deň.

Škola ľudovej kultúry, ktorá fungovala na zaježovskom Podlysci v rokoch 1990-1995 zohrala významnú úlohu v novodobej histórii Zaježovej. Jej aktivity sem pritiahli mnohých ľudí, vrátane tých, z ktorých sa stali prví „novousadlíci“. Okolnosti, ze ktorých táto iniciatíva vznikla, opisuje v článku zverejnenom vo februári 1992 v mesačníku „Národopisné informácie“ Marcela Čížová.