Ekologická stopa: Kto je zodpovedný za problémy?

Z predchádzajúceho článku zo série o ekologickej stope sme sa dozvedeli, že spotreba priemerného obyvateľa planéty nerastie. V rozvinutých krajinách je konzumný životný štýl kompenzovaný väčšou efektivitou pri využívaní energií a surovín, recykláciou a pod. Problém je však v tom, že rýchlo rastie počet obyvateľov planéty a tým sa pre každého z nás znižuje podiel na prírodných zdrojoch. Môžu teda za problémy s narušením stability životného prostredia a klímy krajiny, kde majú rodiny veľa detí? Takéto zjednodušenie by bolo veľmi zavádzajúce. Pozrime sa však na to bližšie – ktoré krajiny sú zodpovedné za to, že prekračujeme hranicu stability ekosystému našej planéty?

Preľudnenosť a nestabilita krajín

Preľudnenie je vážnym problémom súčasnosti. Najvyššiu pôrodnosť a prírastok obyvateľstva majú paradoxne štáty najmenej atraktívne na šťastný život – krajiny, kde dlhodobo prebiehajú vojenské konflikty a ktoré sú úplne rozvrátené (Niger, Guinea Bissau, Afganistan, Burundi, Liberia, Kongo, Východný Timor,...). Nízka úroveň všeobecnej bezpečnosti vedie k porušovaniu základných ľudských práv, vrátane práv žien, čiže k násiliu zvonka aj zvnútra rodín. Dlhodobým sprievodným javom je aj nedostatok vzdelania, či skolabovaný sociálny systém. Všetko toto vedie k zvýšeniu počtu detí na jednu matku v takýchto krajinách.

Mapa: Pôrodnosť v krajinách sveta vyjadrená počtom živonarodených detí na jednu matku (obdobie 2005-2010)

Zaujímavý je fakt, že všeobecná chudoba krajín, nemusí nutne znamenať veľký prírastok obyvateľov, pokiaľ krajina nie je rozvrátená. Island a Bangladéš majú takmer rovnakú pôrodnosť, napriek tomu, že rozdiel v HDP na obyvateľa je takmer 20-násobný. V roku 1971, keď si Bangladéš bojoval o samostatnosť s Pakistanom tam mala priemerná žena až 7 detí. Keď sa situácia v krajine ukľudnila, pôrodnosť začala prudko klesať a v súčasnosti má priemerná Bangladéšanka iba 2 deti.

Porovnanie vývoja pôrodnosti na Islande a v Bangladéši (zdroj www.gapminder.org)

Riešenie problému nárastu populácie je teda v stabilizovaní krajín, kde sú ozbrojené konflikty a následne v postupnom raste vzdelanosti, sociálneho zabezpečenia zo strany štátu, v podpore práv žien a pod. Výsledky nie sú viditeľné zo dňa na deň, ale ako to vidno na príklade Bangladéša a iných krajín, zmena môže nastať počas jednej generácie. Je to v podstate tá istá cesta, ktorou išli pred niekoľkými desiatkami rokov štáty Európy vrátane Slovenska.

Zdroj konfliktov – prírodné suroviny pre nás

Existuje množstvo hnutí a iniciatív, ktoré sa priamo, či nepriamo pracujú na tom, aby bol odstránili nepomer medzi ekologickou stopou ľudstva a biokapacitou Zeme. Rozvojová a humanitárna pomoc rozvojovým krajinám, ako aj mierové iniciatívy napomáhajú ku stabilizovaniu situácie v krajinách, ktoré sú rozorvané konfliktmi. Stabilita je základom toho, aby sa v nich zastavil nadmerný rast populácie a tým aj tlak na životné prostredie. Dôležité je uvedomiť si aj to, že pôvodnou príčinou vojnových konfliktov vo mnohých krajinách sú vzácne prírodné suroviny, ktoré sú exportované a využívané v ekonomicky rozvinutých krajinách.

Zdroje prírodných surovín a oblasť ozbrojených konfliktov v Demokratickej republike Kongo

Príkladom môže byť vojna v Demokratickej republike Kongo, ktorá začala v roku 1998 a za 10 rokov si vyžiadala 5,4 milióna obetí. Príčinou krvavého konfliktu je snaha viacerých krajín, či rebelov v nich o získanie kontroly nad ložiskami vzácnych minerálov. Najvýznamnejší z nich je koltán, ktorý sa využíva pri výrobe elektroniky. Na území DR Konga sa nachádza  80% svetových zásob tejto strategicky mimoriadne dôležitej suroviny. Nie je náhoda, že konflikt naplno vypukol v období veľkého rozšírenia mobilných telefónov. Aj OSN priznáva, podiel viny nadnárodných korporácií na tejto humanitárnej katastrofe - koltan nakupujú od sprostredkovateľov ozbrojených skupín, bez toho, aby sa zaujímali jeho pôvod[1].

Nerovnomerné rozdelenie zdrojov

Odbiť problém prekročenia biokapacity Zeme tvrdením, že za všetko môže nárast obyvateľov v rozvojových krajinách a teda je to hlavne ich problém, nie je múdre ani spravodlivé. Okrem vyššie spomínaných súvislostí je potrebné uviesť aj to, že obyvatelia tzv. vyspelých krajín majú už dávno niekoľkonásobne väčšiu ekologickú stopu na obyvateľa, než väčšina rozvojových krajín.

Porovnanie ekologickej stopy a biokapacity jednotlivých krajín

Európa, už populačnou explóziou a industriálnym rozvojom prešla a výsledkom je, že takmer každá krajina na tomto kontinente prekračuje možnosti, ktoré jej poskytujú vlastné ekosystémy  – ináč povedané, žije tu viac ľudí, než územie dokáže uživiť. Potrebnú biokapacitu na vykrytie tohto rozdielu získavame aj na úkor iných krajín. Dá sa teda povedať, že niektoré regióny sveta „zapožičiavaju“ svoju biokapacitu iným. Vo všeobecnosti platí, že táto pôžička je vo forme lesov, ktoré pohlcujú emisie skleníkových plynov. Tie produkujeme predovšetkým dopravou a výrobou elektrickej energie.

Problémom je teda aj nerovnomerné rozdelenie zdrojov planéty – na náš rozvoj a udržiavanie životnej úrovne potrebujeme zdroje, ktoré nemáme vo svojom okolí. A naopak – chudobné krajiny Afriky majú zásoby biokapacity (najmä lesy), ktoré by im bohate postačovali. Nemôžu ich však využiť bez toho, aby ešte viac oslabili stabilitu ekosystémov planéty (tejto téme sa bude venovať jeden z ďalších článkov tejto série).

Ekologická stopa na úrovni krajín

Pozrime sa bližšie na to, akú ekologickú stopu majú jednotlivé krajiny ako celky. Aj keď ich obyvatelia môžu mať ako jednotlivci veľmi rozličný životný štýl, sú súčasťou širšieho celku – spoločnosti, ktorá má svoje pravidlá fungovania. Každá krajina ich má nastavené ináč a z nich vyplýva, koľko prírodných zdrojov spotrebuje jej priemerný obyvateľ.

Graf: Porovnanie ekologickej stopy priemerného obyvateľa a jej zloženia u rôznych krajín

Možno niekoho prekvapí, že najväčšiu ekologickú stopu majú Spojené arabské emiráty a Katar. Je to dané najmä vysokou spotrebou palív, pretože v týchto krajinách je ich cena veľmi nízka. Ďalšie dve krajiny v „rebríčku“ – Dánsko a Belgicko, sú typické rozvinuté krajiny, kde je ekologická stopa tvorená všeobecne veľkou spotrebou. Spojené štáty americké sú v rebríčku piate, avšak ich ekologická stopa je znásobená veľkým počtom obyvateľov, takže ako krajina ju majú celkovo najväčšiu. Prekvapujúca je aj veľká ekologická stopa priemerného obyvateľa Estónska, či susednej Českej republiky.

Slovensko prekračuje hranicu udržateľnosti viac než dvojnásobne, je v spoločnosti takých rôznorodých krajín, ako Maurícius, Bulharsko, Turkmenistan, či Nepál. Najnižšiu ekologickú stopu na hlavu majú málo rozvinuté a ľudnaté krajiny – India, Pakistan, Palestína, Malawi a pod.

Je riešením rozvoj chudobných krajín?

Rozvoj chudobných krajín samozrejme nevedie len k zníženiu prírastku obyvateľov – a teda k riešeniu problému s biokapacitou.  Sprievodným javom je, že ich ekologická stopa istý čas porastie, podobne, ako sa to deje v súčasnosti napr. v Číne, alebo, ako sa to dialo v Európe v povojnových rokoch.