Spomienky na Indiu I: Prípravy na cestu

Ťažko je mi uveriť, že pred pár dňami uplynulo už 15 rokov od cesty, ktorá tak veľmi ovplyvnila môj pohľad na svet. Začiatkom septembra roku 2000 som sa spoločne s kamarátkou Dankou vydal krížom cez Áziu až do ďalekej Indie. Cestovali sme vlakmi a autobusmi, takže sme spoznali nielen túto exotickú krajinu, ale po ceste aj niekoľko ďalších. O našom putovaní som písal priebežne emaily kamarátom a jeden z nich ich začal zverejňovať na internete. Ohlasy na tento môj cestopis boli dobré, tak ma napadlo, že tieto staré zápisky z cesty prepracujem, doplním fotkami a zverejním na svojom blogu na stránke Zaježky. Možno aj teraz, po rokoch, niekoho namotivujú k spoznaniu krajín, kde je život podstatne iný, ako vo vyspelej Európe. Verím, že práve takéto poznanie je kľúčom k porozumeniu nielen toho, ako to chodí vo svete, ale aj k porozumeniu samého seba.

Pôvodné poznámky som písal chronologicky a priamo z rôznych zastávok na ceste. Často som mal k dispozícii len hodinku-dve v internetovej kaviarni a to iba keď sme nejakú našli, takže som nemal čas na nejaké veľké štylizovanie. Na druhej strane to malo aj výhody, text je dynamický koncentrát toho najzaujímavejšieho z veľkého množstva zážitkov, ktorými bol naplnený každý deň cesty.

K emailom som neprikladal fotky, pretože to bolo ešte pred érou digitálnych fotoaparátov. Zábery z cesty sme uvideli až pár dní po návrate domov a bolo celkom zaujímavé čakať, čo vzíde z vyvolávania filmov. Nie sme žiadni fotografi a mali sme len jednoduché aparáty, takže to nie sú nejaké  ohromujúce snímky v štýle National Geographics, ale aj tak dobre poslúžia k spestreniu textu.

A nakoniec - okrem emailov som písal aj dlhé listy svojej vtedajšej frajerke a dnešnej manželke – Hanke (k tomu, prečo som necestoval s ňou, ale s inou dievčinou sa dostanem). Listy boli, samozrejme, osobnejšie, nie sú vhodné na zverejňovanie ako celok, ale mne poslúžili na doplnenie udalostí a detailov, ktoré som v emailoch nepísal.

Podobne, ako v minulosti, aj tento môj blog rozdelím na niekoľko častí – nenapíšem všetko naraz. Tentokrát sa nebudem prísne pridržiavať chronológie, občas preskočím vpred či vzad v čase. Pôvodný text doplním aj o moje súčasné názory. Časový odstup a nové skúsensti mi pomohli uvedomiť si mnohé veci - "stráviť" vtedajšie zážitky a vnímať ich v širších geografických aj časových súvislostiach. Preto sa občas nezdržím a zafilozofujem si - veľmi však, dúfam, ulietať nebudem.

Prechod sedlom Hampta v indických Himalájach. Po mesiaci strávenom v autobusoch, vlakoch a miliónových mestách bol niekoľkodňový trek v takmer ľudoprázdnych horách balzam na dušu

Po tomto, nie až tak stručnom úvode, bude nasledovať ďalší – tentokrát zameraný na dôvody a prípravu našej cesty.

Ešte v období, keď som začal bývať na Zaježke, to jest v 25.-om roku môjho života nič nenasvedčovalo tomu, že dostanem nápad presúvať sa niekam ďalej, než do okolitých krajín. Na rozdiel od súčasných detí a mládežníkov bol až dovtedy pre mňa cestovateľským vrcholom zájazd na šachový turnaj v NDR, ktorý som absolvoval ako 13-ročný. Pre porovnanie – môj najmladší syn už po roku života mal za sebou Česko, Chorvátsko aj Taliansko (nie, že by mu to nebolo ako bábätku úplne jedno, kde ho vláčime).  Navštívil som aj Poľsko a v revolučných časoch som využil otvorenie hranice na to, aby som sa mrkol na dovtedy zakázaný západ do Rakúska – nuž a to bolo na dlhú dobu všetko. Dokonca ani ako študent som neinklinoval k nejakým odvážnejším výpravám. Teoreticky to už bolo jednoduché, ale ani ma to nenapadlo. Bratislava bola pre mňa dostatočnou exotikou.

V detstve a rannej mladosti som spoznával svet takmer výlučne iba cestami na šachové turnaje a zápasy. „Svet“ pre mňa znamenal Slovensko so zriedkavými výpravami za najbližšie hranice. (Na fotke som druhý zľava)

Presťahovanie sa na Zaježku bola, aspoň zo začiatku, cesta opačným smerom. Veril, som, že si život vybudujem tu, že nebudem potrebovať cestovanie. Igor Chýra ma, ako v mnohom inom, ovplyvnil aj v tomto. Často rozprával o tom, že mu stačí pozorovať jeden meter štvorcový lúky, so všetkým tým mikroživotom, ktorý bežne nevnímame a že má pri tom pocit, že je na inej planéte. Skúšal som to a páčilo sa mi to. Preto som, podobne ako Igor, v tomto období odmietol vycestovať do Japonska. Naše občianske združenie totiž vyhralo cenu za projekt triedenia odpadu, na ktorom sme spolu pracovali. Súčasťou ceny bolo aj pokrytie všetkých výdajov na dvojtýždňový pobyt v tejto ďalekej a exotickej krajine. Verte, či neverte, Igor a následne aj viacerí z nás, „radikálov“ na vtedajšom Sekieri, sme túto ponuku z environmentálnych dôvodov bojkotovali (na cestu nakoniec predsalen išiel jeden z civilkárov z recyklačka, ktorý sa nechal prehovoriť).

Takéto „cestovanie“, ako v pliešovskom recyklačku počas civilnej služby (a letného tábora pre dobrovoľníkov, ktorý som organizoval), mi istý čas úplne postačovalo

Chuť cestovať sme však nedokázali potlačiť – ani Igor, ani ja, ani mnohí iní, ktorí sme to skúšali. Boli sme príliš málo usadení – žiadna rodina, fixná práca, povinnosti len tie, ktoré sme si sami vymysleli. Zaježovú už vtedy navštevovalo množstvo ľudí z celej krajiny aj zo zahraničia. Vďaka tomu sme mali čoraz viacej priateľov roztrúsených po krajine a tiež ponúk zaujímavých aktivít. Moje výlety sa najprv obmedzovali iba na Slovensko, avšak boli veľmi časté. Isté obdobie, už po civilke v Zaježovej, som si počítal koľko dní po sebe spím na inom mieste. Rekord bol, myslím, okolo 50 nocí. Miesta sa opakovali, mal som viacero lokalít, kde som sa cítil ako doma, ale nikde som neostával dlhšie ako jednu noc po sebe. Môj domov bol spacák a každodennou realitou batoh na chrbte.

Pri tom množstve presunov a možností bolo iba otázkou času, kedy prekročím hranice Slovenska a začnem spoznávať svet. V roku 1998 som sa prvýkrát dopracoval k moru, v roku 1999 som prvý krát letel lietadlom. To som mal už 28 rokov – v dnešnej dobe superlacných leteniek a hypermobility je to na zasmiatie. S jedlom rastie chuť a aj ja som zatúžil ísť niekam ďalej. A aby som nebol minimalista, vybral som si rovno Afriku, konkrétne Angolu. Istá organizácia zo Škandinávie ponúkala možnosť dobrovoľníčenia v tomto regióne. Z organizácie sa však vykľulo „niečo ako sekta“ a tak som namiesto Afriky skončil v pomerne bezútešnej realite na uliciach Štokholmu (detaily tohto príbehu sú na samostatný článok). Našťastie som z komplikovanej situácie včas vycúval a bezpečne som sa vrátil domov. Napriek zlej skúsenosti ma chuť zavítať do exotických krajín a podľa možností tam robiť niečo užitočné neopustila. 

Vďaka dobrej letnej brigáde sa mi podarilo zhromaždiť dostatok peňazí na cestu, ale chýbal mi jasný cieľ a impulz. Ten mi poskytla kamarátka Danka Danihelová, ktorá o mojich cestovateľských chúťkach vedela a sama tiež bola podobne naladená. Poznali sme sa z akcií na Zaježke a tak sme boli obaja ovplyvnení – kým iným, ako Igorkom Chýrom. V tomto prípade na nás preniesol svoju vášeň pre Ladak.

S Dankou už na ceste, konkrétne na večeri v tibetskej reštaurácii neďaleko sídla Dalajlamu (McLeod Ganj, India)

Ladak je bývalé himalájske kráľovstvo, ktoré je dnes súčasťou Indie. Kultúrne je veľmi blízke Tibetu. V uplynulom polstoročí zažilo prechod z pokľudného a počas stáročí nemenného farmárskeho života na typický región rozvojového sveta so všetkými z toho vyplývajúcimi problémami. Túto premenu fascinujúco opísala britská jazykovedkyňa a aktivistka Helena Norbert Hodge. Jej kniha a neskôr aj podľa nej vytvorený dokumentárny film, bola jedným z impulzov, ktorý odštartoval záujem sveta o tento vzdialený kus sveta.

Pre Igora bola kniha o Ladaku niečo ako biblia – pekne popisovala to, čo aj on chcel odkázať svetu – že neviazaný konzum a nadmerná spotreba ničí nás osobne, ničí spoločenstvá a nakoniec zničí aj celú planétu. Kvôli premietaniu filmu si kde kade požičiaval a do Zaježovej ťahal televízor s videorekordérom (bežné počítače ešte vtedy schopnosť prehrávať filmy nemali). Naši spoloční kamaráti Rado a Števo sa tiež nechali rozprávaním o Ladaku motivovať a pár rokov pred nami tam docestovali. Mesiac strávili na miestnej farme, pomáhali pri zbere úrody. Ich rozprávanie po návrate bolo veľmi inšpiratívne, nielen z môjho pohľadu to bola ideálna dovolenka. Danka tento názor so  mnou zdieľala a tak nás nestálo veľa času dohodnúť sa na tom, že na jeseň roku 2000 vyrazíme do Himalájí.

Kniha, ktorá nás inšpirovala pri výbere cieľa cesty

Od leta 1999 do polovice roku 2000 som pracoval pre Changenet ako redaktor – bolo to jediné obdobie v mojom živote, keď som mal stálu prácu mimo Zaježky. Aby som to však nepreháňal, robil som na čiastočný úväzok a predĺžené víkendy som trávil „doma“ v Zaježovej. Cestu s Dankou sme už mali dohodnutú a priebežne sme pracovali na jej príprave. Situácia sa však mala trochu zamotať...

Počas jedného predjarného víkendu som po príchode na Sekier v kuchyni zbadal sympatické dievča. Milo, aj keď trochu neisto, sa na mňa usmievalo – pár dní predtým totiž pri bubnovaní o stôl počas „jam session“ rozmlátilo moju obľúbenú, vlastnoručne vystrúhanú, drevenú lyžičku. Avšak hnevať sa ma ani nenapadlo, práve naopak, bol som rád, že sa jej môžem predviesť ako gavalier. Odvtedy som sa nevedel dočkať víkendov na Sekieri, s dievčinkou menom Hanka sme sa zbližovali a na začiatku leta sme už boli svoji (na papieri vtedy ešte nie, ale to nebolo pre nás podstatné).

Hanka v čase, keď bývala na Sekieri. Takýmto úsmevom je mi ešte aj teraz, po 15-ich rokoch manželstva, ťažké odolať ;) 

Situácia s cestovaním sa však týmto pre mňa skomplikovala. Nie je úplne bežné, aby čerstvý zaľúbenec nechal svoju milú doma a vybral sa do sveta s inou dievkou. Hanka sa však ku nám z rôznych dôvodov nemohla pridať a ja som zase nechcel sklamať Danku a naše spoločné plány. Vo všeobecnosti sa nerád vraciam z trasy, na ktorú som sa už vydal a na cestu do Indie sme už istým spôsobom vyrazili – aj keď sme fyzicky ešte stále boli doma. Od jari sme si študovali všemožnú užitočnú literatúru, stretali sme sa so skúsenými cestovateľmi, vybavovali si víza, plánovali trasu. Aj napriek silnému nutkaniu ostať s Hankou na Slovensku som vedel, že by to v konečnom dôsledku nebolo dobré a preto som plán ísť do Indie nezrušil.

Bolo to jedno z  najlepších rozhodnutí v mojom živote. A tak sme v piatok 8. septembra roku 2000 vyrazili na ďalekú cestu. O tom však až na budúce.