Symbolika okolo auta, alebo rozlúčka s Polom

Tento blog píšem pre priateľov, takže viete, že nie som nejaký mystik. K svetu sa snažím pristupovať racionálne a aj dosť skepticky. Nebolo tomu tak vždy. Svojho času, keď som si pobytom na Sekieri formoval svetonázor, som veľa času venoval Jungovi a obzvlášť jeho výkladu reči symbolov, ktorou sa nám prihovárajú napríklad sny. Aj keď sny (svoje ani nikoho iného) už neanalyzujem, niečo z tých hrubých kníh vo mne zostalo a živím v sebe pocit, že týmto tajomným prepojeniam nášho vnútorného a vonkajšieho sveta celkom rozumiem. Preto ma znepokojilo, keď som si nedávno uvedomil, čo to pre mňa znamená, ako a prečo sa mi pokazilo auto.

Vyzerá to tak, že to nedokážem napísať stručne – čo už, hádam to niekto zvládne prečítať... Začnem teda popisom situácie a tromi „historkami“ spojenými s našim nešťastným autom, k výkladu symbolov sa dostanem až potom.

Pokazené auto je pomerne bežná vec – hlavne v našich podmienkach, kde si len málokto dovolí nové fáro priamo z výrobnej linky. Zarábať dávame všetkým opravárom v okolí, naše autá netrpia len starobou, ale aj rozbitými cestami, celoročným pobytom vonku a v niektorých prípadoch aj neskúsenosťou šoférov.

Naše Polo má 15 rokov, kúpili sme ho v roku 2007 a malo najazdených 225000 kilometrov. Pamätám sa na ten pocit, keď sa zjavilo na Podsekieri – oslnivo biele, bez škrabanca, vo vnútri síce trochu zatuchnutý vzduch (pôvodní majitelia v ňom asi fajčili), ale ináč bol interiér bez chyby. Pôsobilo tu nepatrične – asi ako človek, ktorý sem príde z mesta v čerstvo vyžehlenom obleku.

Teraz by, tí ľudkovia, čo nám ho predali, svoje autíčko asi nespoznali. Počas siedmych rokov, keď ho okrem našej rodiny, používali aj Banásovci a občas aj ľudia zo Sekiera, najazdilo 150000 km – čiže menej ako predtým, lenže nie po nemeckých diaľniciach. Auto má z všetkých strán škrabance a otĺkance, v interiéri sú zodraté a zúfalo vyzerajúce čalúnenia a zápach, ktorého sa nevieme zbaviť odkedy sa nám tam vylial 4-litrový pohár z mliekom. Nefunguje jeden stierač, zadný kufor nechce držať a padá nám pri otváraní na hlavu, nedajú sa zamykať dvere.

To sú však iba estetické a menej dôležité detaily. Auto nechápeme ako otázku statusu, ale čisto funkčnú vec, ktorá slúži na prepravu a ktorú treba čo najefektívnejšie využívať. To že som na ňom prepravoval stavebný materiál na dom (a nielen ja, slúžilo tak aj iným), to že sa v ňom občas viezla celá naša škola, alebo nejaký ten tábor (naraz) a to, že som sa na ňom učil šoférovať ja, Hanka, Samko Banás a občas aj nejaký Sekierčan, muselo zanechať na ňom stopy.

Auto šlapalo celkom dobre a aj keď sme museli občas zainvestovať do väčšej opravy, dalo sa naň vcelku spoľahnúť. Až donedávna...

November 2014 – idem s deťmi do Pravenca na hroby. Pred Dobrou Nivou začína auto „pokašliavať“ a pri prechode cez dedinu sa jeho astmatický záchvat zhoršuje. Na konci dediny už ledva ideme a tak zastavujem. Obvolám troch opravárov – jeden poradí, druhý auto skontroluje a tretí ho k sebe prijíma na kontrolu. Z Dobrej Nivy ma s deťmi aj batohmi vyzdvihla záchranná misia. Ešte predtým sme s opravárom zistili, že auto nemá astmu, ale otravu žalúdka – namiesto nafty je tam naliaty benzín. Peťo sa pri dotankovávaní z bandasky pomýlil, ale to sa môže stať každému. Našťastie sa nestala žiadna vážna škoda, autu postačil k oprave iba výplach vnútorností. Medzitým sme si požičali modrého tátoša od Tomáša a výlet sme absolvovali na ňom.

December 2014 – ďalšia „výprava“ - Vianočná obchôdzka rodiny. Už pár dní pred Vianocami nám prestalo fungovať kúrenie, ale auto sme nechceli dávať kvôli tomu do opravy, lebo by sme ho nemohli použiť na túto dôležitú cestu. Našťastie nebola nejaká mimoriadna zima a tak sme sa pred nastúpením naobliekali a vyrazili sme. Pred Nitrou som si všimol, že zatiaľ čo my sa klepeme zimou, motor má horúce chvíľky – kontrolka teploty sa blížila k nebezpečným hodnotám. Za 5 eur som kúpil na pumpe zmes do chladiča s nádejou, že problém sa takto vyrieši. Do Nitry sme aj došli, ale na druhý deň, keď sme vyrazili smerom na Prievidzu, motor zase dostal zvýšenú teplotu. Vylievať ďalšie peniaze do pretekajúceho chladiča sa mi nechcelo, tak som prispôsobil rýchlosť jazdy teplote motora – k cieľu sme sa dovliekli 50-kou. Brat identifikoval problém (chladiaco-vykurovací okruh), ale na liečbu nemal možnosti. Auto, deti a aj seba som potreboval dostať domov a tak som zaťal zuby a prvý deň nového roka sme strávili pomalým presunom z Pravenca do Zaježovej. V kopci za Handlovou sme priviedli do zúrivosti zopár šoférov, keď sme sa tam ťahali 20-kou, ale našťastie ich v ten deň nebolo veľa. Každú chvíľu som zastavoval, aby si rozhorúčený motor oddýchol. Cesta nám trvala namiesto obvyklých dvoch hodín päť, ale s nervami v koncoch som zvládol dostať deti do bezpečia domova. A to aj napriek tomu, že som viac pozeral na ručičku teplomera, ako na cestu. Na auto som už bol naštvaný, ale naveľa som sa dokopal k tomu, aby som ho zaniesol znovu do opravy.

Január 2015 - pevne som veril, že starosti s našou rachotinou som si už na tento rok odbil, ale kruto som sa sklamal. Na konci mesiaca som mal ísť vyzdvihnúť Mikuláša z lyžovačky pri Martine. Ako na potvoru to bolo zrovna v deň, keď si dovtedy nenápadná zima povedala, že sa naplno predvedie. Umením bolo už len vyhrabať sa z Podsekiera, ale dole "v civilizácii" to bolo ešte horšie. Už som si aj začínal zvykať, že na mojich výpravách jazdím aj po diaľnici 50-kou, ale rozladilo ma, že som sa musel pred Kremnicou otočiť kvôli kamiónmi zablokovanému horskému prechodu. S malou nádejou som zvolil obchádzku cez Handlovú a Prievidzu, ale našťastie to bola dobrá voľba – za handlovským kopcom to bol iný svet – bez snehu, šmýkajúcich kamiónov a áut v priekopách. Lenže tesne pred cieľom mi namiesto pneumatík začala prešmykovať spojka. Postupne som zistil, ktoré rýchlosti robia problémy, prispôsobil som tomu jazdu (prechodom na moju "obľúbenú" rýchlosť 50km/h) a s meškaním som dorazil pre syna. Svokrovci tam už netrpezlivo 2 hodiny podupkávali, pretože zdržovali posádku auta, čo ich mala zobrať domov (Mikuláš sa už ku nim nezmestil, takže mi nemohli ísť naproti). Cestou naspäť (zase okľukou) som postupne a s hrôzou pozoroval postupné zhoršovanie situácie. Nielenže spojka prešmykovala viac, ale začala sa aj zasekávať rýchlostná páka. Bolo to zlé - bál som sa, že skočím niekde na kraji cesty a do jari budem čakať na odťahováka. Na jednej strane ma chytalo zúfalstvo, na druhej som sa plne sústredil na to, aby som  obmedzeným výberom možností a niekedy až násilným presviedčaním auta k jazde dostal domov. Nakoniec sa mi to podarilo, aj keď občas som si pripadal, že bičom poháňam polozdochnutého koňa. Naše Polo som odparkoval na Podsekieri a odvtedy odmietam do neho vstúpiť. Zradilo ma 3-krát po sebe a to neodpúšťam.

Lenže dnes som sa nad tým zamyslel a pozrel sa na vec z odstupu času a z iného pohľadu – zo symbolického. Konečne sa tým dostávam k veci – k tomu, čo som sľuboval na začiatku. K symbolike auta.

Analytický psychológovia, ako C.G. Jung a jeho žiaci vidia auto ako symbol našej telesnej schránky. Podobne, ako sa naša duša či vedomie „vezie“ v tele, my sa vozíme v autách. V minulosti bol takýmto snovým symbolom tela kôň – automobil (v doslovnom preklade samochod) našich predkov. Tieto dva symboly a ich výklady sa dajú viacmenej zamieňať.

Ak sa vám teda sníva, že havarujete, alebo ak máte prehnaný strach z jazdy a havárie v aute, znamená to, že máte obavy z choroby, zranení, či smrti. Ak máte s autom a jazdením (nielen v snoch) príjemné asociácie, je to preto, lebo si vychutnávate pôžitky tela. A tak ďalej a tak podobne, príkladov by s dalo nájsť veľa.

Mňa však znepokojilo obrátenie tejto symboliky. Čo keď to funguje aj naopak a to, ako sa staráme o svoje auto predznačuje to, ako sa staráme o svoje telo. Pre mňa je to zlá správa. Ešte kým sme bývali na Častobrezí, cítil som sa byť v kondícii. Potom a najmä po prekročení 40-ky som nejak prestal vládať, menej som sa hýbal a priberal som. Neskôr som si uvedomil,  že zdravé telo si neudržím len tak - zdarma, že musím pre to niečo aktívne robiť. Uplynulé 2 roky som sa snažil športovať a byť fyzicky aktívny, ale niekedy som to možno preháňal. Navyše idem z extrému do extrému – po 8 hodinách práce pri počítači intenzívne 1-2 hodiny pobehoval po lesoch a lúkach. Podobne to bolo aj z autom, ktoré sme dosť preťažovali a inokedy zase dlho stálo vonku nevyužité.

Všetky tie odreniny, ktorými sa priebežne vyzdobujem ako niekto tetovačkami, nie zrovna upravený vzhľad a podobné prkotinky ma neznepokojujú, tak, ako ma neznepokojovali škrabance na aute. Ale znepokojuje ma, že sa na mojom tele objavujú vážnejšie problémy. V poslednej dobe mi nejak odchádzajú kĺby (prevodovka tela), z minulého roka som skoro polovicu prekašľal (chladiaco-vykurovací systém) a s trávením to tiež nie je bohviečo (palivový systém).

Najhoršie je, že neviem, čo s tým. Telo sa nedá vymeniť ako auto a s opravami to tiež nie je také jednoduché. Analógia tu končí a je to naozaj dôvod na zamyslenie. Zmieriť sa s tým, že to patrí k veku? To znie ako rezignácia. Hýbať sa viac? Mám pocit, že príliš intenzívnym pohybom som si skôr uškodil. Od veľkej roboty aj kone dochnú, sa hovorí a platí to aj pre iné dlhodobé a intenzívne námahy. Hýbať sa menej – to radšej nie, to by nedopadlo dobre. Obehnúť lekárov? Možno, ale to je len plátanie.

Asi zo všetkého niečo. Tu mi zase pomôže analógia s autom – všímať si skryté signály naznačujúce možné poruchy a hneď ich riešiť, šetriť sa, nepreťažovať sa a ani nezanedbávať, viac sa o seba starať. A pravidelne sa kontrolovať (už som sa aj objednal na preventívne prehliadky). S Polom sa teda rozlúčim, ale s telom sa lúčiť nechystám. A o ďalšie auto sa tiež už radšej budem starať lepšie - zdá sa, že to je nejak mysticky prepojené...