Spolupráca Zaježovanov v minulosti

V rozhovore s pánom Ondriskom sme sa zamerali najmä na otázku, z čoho v Zaježovej ľudia žili, a ako si pomáhali. Prekvapilo nás, aké rôznorodé formy spolupráce tu existovali. Pán Ondriska bol iniciátorom  vzniku Spoločenstva súkromne hospodáriacich roľníkov. Miestni gazdovia sa na niekoľko desiatok rokov ubránili násilnému združstevňovaniu, tým že prijali dobrovoľnú voľnejšiu spoluprácu. A fungovalo to dobre. Viac v prerozprávaných slovách pána Ondrisku...

Spoločenstvo súkromne hospodáriacich roľníkov

V novinách vychádzali články o tom, ako založiť spoločenstvo, aké výhody môžu mať roľníci, keď v ňom budú. Z iniciatívy pána Ondrisku a ďalších ľudí sa robil prieskum medzi Zaježovanmi. Robili sa tiež verejné hovory, kde vysvetľovali ľuďom, aké výhody to bude mať. Nakoniec sa do spoločenstva prihlásili všetci, okrem štyroch roľníkov zo Zaježovej.

V tej dobe si súkromník nemohol dovoliť kúpiť traktor alebo kosačku. Spoločenstvo však zo spoločných peňazí nakúpilo stroje, ktoré slúžili všetkým členom spoločenstva - dva traktory a sedem ručných kosačiek. Spoločne sa tiež kupovalo osivo, sadba, vrecia... Počas existencie spoločenstva sa tiež postavil ovčín. Ľudia na jeho stavbe pracovali zadarmo. V spoločenstve robil každý sám na seba. Súkromníci nedbali na pracovný čas. Bola to skutočná zdravá súťaž o to, kto viac dorobí.

Každý hospodár hospodáril samostatne a určoval si, čo a koľko toho chce dodávať štátu vo forme tzv. kontingentov. Keďže si každý mohol vybrať dodávky presne podľa svojich možností, celková produktivita sa výrazne zvýšila. Spoločenstvo súkromne hospodáriacich roľníkov bolo teda výrazne efektívnejšie ako družstvo.  Veľmi rýchlo sa muselo odberné miesto presunúť z Pliešoviec bližšie do Zaježovej, pretože sa nestíhali voziť kontingenty. Zaježová a okolité lazy (Zamlyn, Neresnica...) dodávala napríklad štyridsať kusov jatočného dobytka mesačne (!). Musel sa dokonca zaviesť poradovník, pretože Zaježovania dorobili viac dodávok, ako bol štát schopný odkúpiť.

Pán Ondriska bol hospodárom spoločenstva. Výplatné lístky sa členom spoločenstva každý mesiac spočítali a na Poľnohospodárskej správe vo Zvolene zúčtovali príplatok, na niektoré produkty aj 20-30%, ten išiel spoločenstvu, za to sa potom kupovali stroje, osivo, platili sa z toho zamestnanci, kultúrne akcie, či zájazdy (niekedy aj 2x do mesiaca). Členovia si sami rozhodovali, na čo sa peniaze použijú.

Bolo však jasné, že to bola iba prechodná doba, pretože v celom okrese už boli družstvá a tlak zhora na vznik družstva stále rástol. Otázka nebola, či družstvo, alebo nie, ale či samostatné družstvo, alebo spoločné družstvo so susednými dedinami.

Jednotné roľnícke družstvo

Zaježovské spoločenstvo roľníkov fungovalo ukážkovo. Keďže si 3 roky sami viedli evidenciu podvojným účtovníctvom, boli by schopní fungovať samostatne a keby si udržali dovtedajší systém, boli by časom najlepší v okrese. Spoločenstvo malo okrem strojov a budov nasporené za tri roky 4 milióny korún v hotovosti.

Z Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska (OV KSS) vo Zvolene začal tlak na založenie družstva. Susedné družstvá Klokoč, Slatinské Lazy a Kalinka boli vtedy neprosperujúce, najhoršie v okrese. Vtedajší predseda družstva v Slatinských Lazoch bol však členom OV KSS a zlučovanie družstiev bolo vtedy v móde.

Zaježovania však chceli samostatné družstvo. No neboli v tom úplne jednotní, preto sa im nepodarilo zabrániť zjednoteniu so družstvami susedných dedín. O zjednotení družstva rozhodli komunisti z okresného výboru strany v roku 1972. Tak 1.1.1973 vzniklo jedno obrovské JRD Podjavorie.

 Zaježovú však v tomto družstve nebrali ako rovnocenného partnera a prínos do družstva musela Zaježová dať taký, ako keby tam družstvo vznikalo na holej lúke. Stroje, budovy a peniaze zaježovského spoločenstva sa nebrali do úvahy, napriek tomu, že celkový majetok prevyšoval majetky ostatných družstiev.

Nové družstvo malo aj veľa iných nevýhod. Z dotácií čerpaných aj na Zaježovú iba malá časť ostala v nej. Používali sa napríklad na výstavbu v Slatinských Lazoch a v Kalinke. Pán Ondriska nechcel mať s týmto družstvom nič spoločné, už v novembri 1972 sa zamestnal v Zdroji vo Zvolene. 

Iné zaježovské družstvá

V Zaježovej krátky čas existovalo aj mliekarenské družstvo. Ešte pred vojnou, od roku 1932 do roku 1939. Bolo tam kde dnes je v súčasnosti škola. Fungovalo  tak, že ľudia doma kravu podojili, mlieko zaniesli do mliekarenského družstva, tam im ho odmerali a vykúpili. A tam sa aj spracovalo. Potom sa vozilo do miest a mliekarní.

Bolo tu aj potravinové družstvo. Bol to obchod, tak ako dnes. V obchode bola múka voľná (vážená, nie balená. pozn. red.), cukor voľný, cukríky, soľ. Ľudia mohli kúpiť akcie a stať sa tak členmi potravinového družstva. Ako dnes Jednota. V Zaježovej potravinové družstvo postavilo kolkáreň. Bola pri budove dnešného obchodu.

Úverové družstvo - bola to sporiteľňa. Ako dnešná banka. Člen si kúpil akciu a vložil vklad. Kto vtedy mal peniaze, mal ich tam, v sporiteľni. Bola stanovená určitá sadzba úrokov, za ktoré sa požičiavalo. Rodiny, ktoré to potrebovali, si mohli požičať peniaze za veľmi priaznivý úrok. Ľudia si nepožičiavali od suseda, pretože aj sused mal peniaze v úverovom družstve. Pre deti bola tiež „pokladnička“, ktorá učila deti sporiť. Toto družstvo sa nerozpadlo, ale po roku 1948 ho v rámci likvidácie súkromných podnikov prevzala Slovenská sporiteľňa.

Článok pre časopis Naozaj pripravili a spracovali Mišo Čorný a Zuzana Šajbanová