Article

Stravovanie tvorí dôležitú súčasť celkovej ekologickej stopy človeka. Vhodným výberom potravín dokážeme významne znížiť zaťažovanie prírody.  Pritom sa nemusíme nejak radikálne obmedzovať – z hľadiska ekologickej stopy nie je problémom, keď nie ste vegetariáni a možno prekvapivo ani to, keď konzumujete potraviny dopestované na druhej strane planéty.

Zastavaná plocha, kde ležia mestá, cesty, továrne,  orná pôda a pasienky, či plytké moria, vhodné na rybolov – toto všetko si predstavujeme ako priestor, ktorý potrebujeme k životu. Kľúčovú úlohu pre zachovanie modernej civilizácie však zohrávajú lesy. Nielen tie „naše“ v najbližšom okolí, ale najmä tropické pralesy v oblasti okolo rovníka. Šialené tempo ich likvidácie je jedným z najväčších problémov súčasnosti. Významne prispieva ku globálnemu otepľovaniu a rastúcemu výskytu extrémneho počasia. Súčasťou tohto problému sme aj my – každý deň máme na stole potraviny, či využívame produkty, ktoré vznikli na úkor tropického pralesa.

Sú ekodediny a ekokomunity naozaj vzorom, ako žiť v súlade s prírodou? Existujú aj ozajstné dediny, či mestá, ktoré sa systematicky snažia zredukovať svoju ekologickú stopu? Môže viesť kupovanie “zelených“ výrobkov k ešte väčšiemu konzumu? Odpovede na tieto otázky nájdete v ďalšom zo série článkov o ekologickej stope.

Krajiny, ktoré majú malú ekologickú stopu, nie sú vo všeobecnosti práve najatraktívnejšie miesta na život. Málokto by sa dobrovoľne vysťahoval do Burundi, Pakistanu, či Myanmarska, aby tak znížil zaťažovanie prírody svojou existenciou. Ľudia tam  žijú v nedobrovoľnej skromnosti a vo všeobecnosti nie sú šťastní. Sú však štáty, kde ľudia dokážu žiť dôstojný a spokojný život bez toho, aby nadmerne zaťažovali našu planétu? Odpoveď na túto otázku budeme hľadať v ďalšom zo série článkov o ekologickej stope. Porovame v ňom niekoľko krajín, vrátane Slovenska, USA, či Ruska z hľadiska rôznych kritérií, aby sme našli tú, ktorá by mohla byť vzorom pre ostatné. Víťaz tejto "súťaže" bude možno pre mnohých prekvapením.

Z predchádzajúceho článku zo série o ekologickej stope sme sa dozvedeli, že spotreba priemerného obyvateľa planéty nerastie. V rozvinutých krajinách je konzumný životný štýl kompenzovaný väčšou efektivitou pri využívaní energií a surovín, recykláciou a pod. Problém je však v tom, že rýchlo rastie počet obyvateľov planéty a tým sa pre každého z nás znižuje podiel na prírodných zdrojoch. Môžu teda za problémy s narušením stability životného prostredia a klímy krajiny, kde majú rodiny veľa detí? Takéto zjednodušenie by bolo veľmi zavádzajúce. Pozrime sa však na to bližšie – ktoré krajiny sú zodpovedné za to, že prekračujeme hranicu stability ekosystému našej planéty?

V predchádzajúcom článku sme si predstavili ideu ekologickej stopy a zistili sme, že prekračujeme možnosti našej planéty. V nasledujúcom texte z tejto série sa na koncepciu merania ekologickej stopy  pozrieme podrobnejšie a možno s prekvapením zistíme, že v tzv. vyspelých krajinách spotreba priemerného obyvateľa planéty už 50 rokov nerastie, či dokonca klesá. V čom je teda problém? Prečo nám je zrazu Zem malá?

Asi všetci sa zhodneme, že pri spoločnom stolovaní nie je správne prihnať sa k nachystanému jedlu a snažiť sa z neho vyjesť čo najviac a čo najlepšie kúsky ešte predtým, než sa k nemu dostanú ostatní. Lenže aj napriek tomu, že pri jedle považujeme takéto správanie za nehodné civilizovaného človeka, pri spotrebe prírodných zdrojov nás veľmi netrápi. Aj planétu Zem môžeme vnímať aj ako prestretý stôl, ktorý má uživiť celé ľudstvo. Časť potravín sa na tomto stole obnovuje, niektoré však nie. Základná otázka, ktorú by si mal klásť každý slušný človek je, ako to urobiť, aby sa všetci dobre najedli a aby niečo ostalo aj tým, ktorí ku stolu prídu na druhý deň.