Zdravý vzduch a veľa roboty

Rozhovor s pani Paľovou vznikol v rámci projektu "Dedičstvo Zaježovej". 74 ročná rodáčka zo Zaježovej porozprávala miestnym školákom o svojom detstve, o vojnových časoch, ale aj o tom, ako sa tu ľudia v minulosti zabávali.

Ste pôvodom zo Zaježovej, alebo ste sa sem vydali?

Tam pri ceste, pod tou veľkou lipou som sa narodila. V roku 1936. Moja mama za horou, na Javorí bývali a sem sa vydali. Otcovi prvá žena zomrela.

Tá lipa musela byť statná už keď ste sa narodili...

Ach, tá vyše 200 rokov má, vyše 200 rokov, veru tak.

Porozprávajte nám niečo z detstva.

Jáj, z detstva, to by bola celá kronika. S chudobnýho rodu som bola, moji rodičia boli chudobní, ešte som mala trich bratov. Ta, ja som chodila po službách. Voľakedy sa chodilo kravy gazdom pásť. V júni mi šesť rokov malo minúť a ešte v máji som šla k jedným gazdom. Kravy som tam pásla. Tam som slúžila jeden rok. Na druhý rok tuto „v potoku“, kde táto Alenka býva. Tam bolo tiež gazdovstvo, tam som pásla. A potom som na tretí u iných zase slúžila, tam na vrchu. Tak dva-tri kusy statku všade bolo.

To za nejakú plácu?

Lahodná to bola pláca, voľačo mi dali, voľačo... ani len tie papuče poriadne cez žatvu. Keď robili žatvu, tak som ta šla za gazdom hrste robiť. A takô dievčatko. Tam ma upichlo do päty a tá päta sa mi zbierala. Tak mi ju gazda britvou potom rozrezal. Potom sa mi to zahojilo. Nešiel nikto so mňou k lekárovi.

Chova hrdá nebola. Suchie zemiaky ma, keď som zo školy prišla, čakali. V máji som k nim išla do služby, v júni som mala narodeniny a v septembri som išla do školy – od nich.

Gazdovia tiež žili na takej chudobnej strave?

Čo ja viem, tí si aj navarili. Gazdiná navarila. Raz do týždňa polievky. Voľáku tu, „slovenka“ sa to volala, taká ako hrach to bolo. Alebo fizoľu, alebo hrach. A ešte takie suchie zemiaky, aj mak dávali do nich. Takie suchie, tvrdie, ja si také nevarievam. To by som teraz nezjedla takie. Dlávenie, slabo omastenie.

Keď ste sa najímali do tej služby, tí gazdovia nemali vlastné deti, a ak áno, čo tie robili?

Viete čo, tuto tí, pod tou horou, tým nevesta zomrela. Mala mať malô, keď zomrela. Prala v potoku a prechladla veľmej. Títo v potoku nemali detí. Gazda bol horár a gazdiná bola zo Sásy rodáčka - kuchárka, po svadbách chodila piecť. Aj mne, keď som sa vydávala, bola piecť.

Po tri roky som slúžila. Tam na tom vŕšku, keď som prišla do služby, tak od dva týždne gazdiná tam išla, do kúpeľov na dva týždne. A ja som ostala sama z gazdom gazdovať. Keď odchodili, to bolo v júni hádam..., nie v júli, bolo už dosť teplo, tak napiekli za taký válinčok buchtov a uvarili „slovenku“. Ale čo, na tretí deň sa už slovenka nedala jesť, ani na druhý. Už sa varila sama, „šuchotala“. A mne bolo aj smiešnô, keď gazda vravel: „Čo, ideme jesť? Tá sa nám už varí, šuchoce... V komore na stoľčeku.“. A ja vravím, len som sa zasmiala: „Ale veď krumplíke máme v pivnici, tak pôjdem doniesť, naškrabem a voľačo uvarím.“ Tak som zabila vajce, krumplíke, keď sa mi dovárali, a roztrepala v hrnčoku a takú, ako rosťovku som uvarila, cibuľku som zapálila a mali sme čo jesť – aj na večeru. A takto som potom pokračovala. Potom som už varievala, aj praženicu som upražila. Vajcia mali sliepke. Aj zemiaky som dlávenie uvarila.

Takže ste sa sami naučili variť už ako sedemročná?

Áno, ale poviem vám ďalej. Ešte som nemala vysvedčenie v ruky. Tuto som chodila do školy, deväť rokov som vychodila, Holéczi sa učiteľ volal. Tuto na Zábave, tam kde sú tí vojaci, tie budovy sa robili. A tam vám robili v kuchyni mamina sestra. Bolo 70 ľudí, čo chodili na obedy. No a nemal im kto v tej kuchyni pomáhať. Bolo treba aj drevce doniesť, na dreve sa varilo na šporáku, nie na elektrike. Aj vodička zo studničky sa nosila. Taj, že by som išla do tej roboty. Prišli takto jeden deň pre mňa, ma nahovárať a na druhý deň som už mala iť. A ja hovorím: „Ale veď ja zajtra ešte do školy misím prísť po vysvedčenia“. A oni, že to nevadí, to si hockedy vyberieš. Nuž, tak som ta šla.

A potom tam na tej Zábave, keď som už robila za dva týždne, prišli tam za mnou vedúci, že by som išla do kurzu, že mi dajú tisíc korún aj kuchársku knižku. Voľakde na Oravu trebalo ísť. A ja vravím: „Ja ani peniaze nemám, a čo ja tam sama, keby voľakto ešte aj viacej išou, ale ja čo mám, mladá, zo školy vtody vyndená. Ja nepôjdem, ja radšej ostanem tu v tej kuchyni variť.“ A tak aj bolo, ja som sedemdestiatim ľuďom varila sama. Jednu ženu mi potom dali, čo mi pomáhala, tak ako som ja predtým išla robiť – že mi doniesla drovka, krumplíke oškrabala. Ja som varila sama pre tých sedemdesiatich ľudí.

A ako to bolo cez vojnu, osem rokov ste mali, keď išiel tadiaľto front, však?

Jój, cez frontu som ja tiež dosť prežila. Tam, kde sú tie zrúcanie domy, tam nám podložili mínu.

Tam pod lipou?

Áno. Chceli oddola podložiť mínu Nemci, aby to vyhodilo do vzduchu.

A prečo?

Nuž taký príkaz mali, tak sa to vtedy robilo. Aj podpálili domy hockde, do povetria vyhodili. No a mama just utekali, tento brat sa im narodil, tak aj s dieťaťom ta hore, voľade do tých domov utekali. A ja s tým druhým, s Ďurkom, čo som ho tu opatrovala, tak rovno cez tú horu, cez ten kopec za Javoria skade mama pochodili, tam som utekala. Kým sa fronta nerozpadla, kým sa nerozišla, tak som u maminej mame s tým chlapcom bola.

Ale aj tam som zle pochodila. Tam zle strieľali, mali strieľať Zaježovú, ale voľako si to zle po telefóne tí vojaci zmýlili, tak strelili tam do toho domu, kde sme boli. Obloke všecke vybilo. A vojaci sa vymieňali na stráži akorát. Jedon mal vonku stráž a druhý ho išou vymeniť. Tak ten, čo ho išou vymeniť, ten ešte zišou dnu, akurát, ako strelili a ten druhý išou von a tomu odtrhlo obe nohy. Vojaci po zemi spali, plná izba bola vojakov, no a jednu tú nohu zahodilo medzi tých vojakov. Tak my sme utekali zase, tam do susedov - v noci. No a viete ako, no a ja som vám akurát toho vojaka prekročila, čo bou tam stenau. Akurát čo zastenau, keď som ja cez neho utekala a brata som mala na chrbte. A potom už troška bolo utíšenuo a brat chceu len domou iť, domou, domou. No čo ten mau, čo i len zo jedno šťiry roke. No tak som ho zobrala na chrbát a išla som na ten vrch na Javoria. Ešte, ako som išla, vojaci strieľali za mňou.

Do Polôm keď sme prišli, tu tiež strieľali, ledva som prešla. Len sa mi ruke nohe triasli, toľko som sa bála, že živá neprídem domou. Prišla som sem a tu tiež bolo ... vyhodené do vzduchu tu oddola, čo mali chlievy. Takže cez vojnu sme tiež všakovo zažili.

No nebolo len smutno, aj ste sa zabavili.

Viete, voľakedy, chodili sme na zábavy, robili sa páračky no a na tých páračkách, keď sme sa takie nevesty poschodili, tak sme spevávali. Na zábavách hrávali na husliach a na heligónke.

Ako bolo na páračkách?

No, dobre bolo. Do pou noci sme párali, potom prišli chlapci s harmoňikou. Hrali a dievčence spievali aj sme tancovali. To už potom piera pobrali. Tak aj do 20 žien bolo. A zo jedno-petnác prišlo chlapcov. Tam kde chovali dievku, tam robili páračky.

No aj tie divadlá tuto v starej škole hrávali. Po divadle bola zábava, prišli z Pliešoviec, zo Sásy, z Kalinky, deti sa naučili divadlo, zahrali. No a hudba bola riadna, cimbal a muzika. Takô rezkô našich ľudí bavilo. Aj pesničke aj všecko.

A kto tu hrával?

Tí sa už všetci pod zemou.

Čo sa vám na Zaježovej páči?

Zdravý vzduch je tu. A veľa roboty...

Ako sa Vám páči tento text?: 
0
No votes yet