Prečo chodí prezident v texaskách

Predstavte si miesto s nádherným výhľadom do doliny...

...na tom mieste je danielia obora obklopená lesom...
...v tej obore je učupená malá usadlosť...
... v tej usadlosti býva náš priateľ Karol Daučík...
... a tohto „novousadlíka“  vám chceme v našom rozhovore predstaviť.

 

Karol, prezraď nám niečo o sebe...

Vznikol som v očakávaní ukončenia druhej svetovej vojny, narodil som sa v Bratislave a vyrastal som v asfaltovej džungli. Ale vtedy bola Bratislava taká, že my sme hrávali futbal na ulici. Bola to taká malá bočná ulica, ale dnes sa ani tam nedá hrať futbal.

 

Kde si študoval?

V Bratislave som po základnej škole šiel na chemickú priemyslovku a potom na Technickú univerzitu a skončil som 4.ročník chemického inžinierstva. Dostal som prax vo Švédsku, ale Švédi ma odmietli. Tak som si vybavil brigádu v Dánsku. Tam som sa zoznámil s mojou (teraz už bývalou) manželkou. A potom v šesťdesiatom ôsmom som sa predsa dostal na prax do Švédska. Keď nastala invázia do Československa, tak mi napísala, že ma jej rodičia pozývajú k nim do Dánska, kým sa moja situácia nevyjasní. Tak ja som prijal to pozvanie a tá situácia sa veľmi pomaly vyjasňovala, až sa nám z toho vyjasňovania narodila dcéra.

Potom v Kodani som si dorobil štúdium na Technickej univerzite. Ale musel som si doštudovať 3,5 roka. Keď som skončil, tak som im ďakoval, že mi umožnili tak dlho študovať. To boli najkrajšie roky môjho života.

 

Prečo to bolo také pekné?

Ten študentský život, spontaneita študentov... tí študenti vedia, že behom 1-2 rokov sa rozletíme a s týmto človekom už nebudem, tak sú oveľa úprimnejší... Tam som spoznal dánsky humor, ako myslia tí mladí ľudia, aj keď som sa s nimi nie vždy identifikoval. Snažil som sa byť Dánom, čítal som detské knihy, aby som sa naučil dánštinu...

 

Nemal si problém nájsť si prácu?

No mal som problém. Ja som bol dosť diskriminovaný. A to nebolo len preto, že som bol cudzinec. Ja som nikdy nezapadal do technickej inžinierskej spoločnosti. Chodil som v texaskách, mal som dlhé vlasy a fúzy- a kravatu som nikdy nemal. Poviem vám taký príklad. Robil som vo fabrike, v papierni a tam boli štyria inžinieri, ja som bol ten piaty a nejakí majstri boli vo vedúcich funkciách. Pracovalo sa nepretržite a z tých inžinierov vždy jeden mal cez víkend dohľad. Mne takúto úlohu nikdy nezverili. Až tak mi neverili. A neskôr ma vyhodili.

 

Čo si potom urobil?

Mal som dve ponuky z firiem, modernejších, ktorým nevadil môj výzor a pri pohovore som im imponoval. A ten, čo so mnou hovoril, tak tomu som zaimponoval, ale že si ma musí vyskúšať aj technicky, z vedomostí.

 

Ako?

Nakreslil mi taký diagram a že kde by som očakával problém. A ja som mu povedal, že táto pumpa je nakreslená ako centrifugálna pumpa. No tak tu bude problém. Obstál som, chceli ma zobrať, ale som to odmietol, hoci by som tu mal lepší plat ako v tej druhej firme.

 

Prečo?

Musel som sa presťahovať...  A zrazu mi volal ujo mojej ženy. V elektrárni hľadali chemického inžiniera. Že majú voľné miesto, kde mali jedného uchádzača, ktorý ale nebol až taký dobrý. Tak ma pozvali, že mu môžem konkurovať. A keď si prejdem všetky oddelenia a zvolia si mňa miesto neho, tak  ma prijmú. Lebo tam to vtedy bolo tak, že musia všetci súhlasiť. No a všetci si zvolili mňa.

 

Časom si sa stal prezidentom Spolku dánsko-slovenského priateľstva...

Áno, toho som sa vzdal v marci 2010, lebo som sa už chystal reemigrovať na Slovensko.

 

Mal si alebo máš ešte nejakú funkciu?

Pred dvanástimi rokmi som založil dánske oddelenie Medzinárodnej asociácie pre vlastnosti vody a pary (www.iapws.org) a posledné dva roky som jej prezident.

 

Čo to znamená byť prezidentom takejto asociácie?

Každý rok sa koná týždenná konferencia, kde jej prezident predsedá. Na šťastie má výborného sekretára, ktorý to všetko pripravuje. A tak prezident to má ľahšie, keď ukladá úlohy, referáty a je zodpovedný, že spoločnosť funguje. Konferencie sa konajú vždy v inej krajine, tak som toho dosť precestoval.

 

Akí sú Dáni, čím sa líši ich mentalita od našej?

Poviem ti taký príklad, ktorý som hovoril kamarátovi Dánovi, keď sa ma na to pýtal. Predstav si, že máš návštevu. A teraz tá návšteva sa poreže a krv sa valí z ruky. Čo urobí Dán a čo urobí Slovák? Dán zdvihne telefón a behom štvrť hodiny príde ambulancia a ošetria ho. Slovák chytí košeľu, roztrhá ju a obviaže mu to. (Smiech) A Dáni sú oveľa efektívnejší vo všetkom, ale nemajú srdce tam, kde ho majú Slováci. 

 

Sú Dáni družní alebo žijú každý sám pre seba?

Skôr sami pre seba.

 

Žil si v meste alebo na dedine?

V roku 1972 som vyštudoval a v 1978 sme kúpili dom na vidieku. Žena sa pohádala so susedou v bytovke, tak sme kúpili dom, i keď sme si na to museli požičať. 

 

Ako si sa objavil tu? Hľadal si aj inde?

Nehľadal som, išiel som priamo sem.

 

A ako si sa dozvedel o Zaježke?

V Dánsku mám dom a asi 9km odtiaľ je jedna farma, kde je niekedy aj 50 Slovákov – brigádnikov naraz. A tam bol jeden, ktorý tam veľmi nepasoval. Bol to stavebný inžinier, a on bol taký „mimo“. Jeho zaujímali slamené domy. A ja mu hovorím, že mám slamenú strechu, nech sa príde pozrieť, ako je to robené. Potom odišiel a cez zimu mi poslal e mail – že: „Toto by ťa mohlo zaujímať: www.zaježka.sk.“. No a ja som si ho prečítal a povedal som si, že tam sa musím ísť pozrieť. Vtedy som bol v štádiu, že chcem emigrovať z Dánska.

 

Prečo?

Ono sa to tam zopsúva. Tak ako aj tu (smiech). No ale tuná mám korene a lepšiu ekonomickú situáciu. V Dánsku som pomerne chudobný penzista, kdežto tu som dobre situovaný penzista.

 

Pomohol ti niekto prísť sem „na výzvedy“?

Jeden z tých Slovákov bol taký „mancér“ – človek , ktorý sa vystatoval, že všetko vie o autách a že vie všetko zariadiť. Spýtal som sa ho, či by mi nemohol zariadiť, aby mi prelakovali auto, ktoré už začalo hrdzavieť, na Slovensku za lacný peniaz. Dohodol mi termín, že to bude trvať asi týždeň, pri Piešťanoch, neďaleko kde žijú moji rodičia. Tak si hovorím, čo tam ja v tom zapadákove budem robiť týždeň bez auta? Vtedy som si spomenul na tú Zaježku a tak som sa s ním dohodol, že ma odvezie na Zaježku, dá mi nalakovať auto a vráti sa o týždeň pre mňa. A tak som zavolal na Sekier, či by som tam mohol prespať a pracovať. A oni mi povedali, že môžem prísť, ale že to nebude úplne typické. Či mi nebude veľmi rušno, že na Zaježke je práve Ekotopia :o).

 

Napriek tomu si prišiel...

...a bol som tu týždeň a zapáčilo sa mi tu. Zoznámil som sa s niektorými ľuďmi a jednou paňou, ktorá mi povedala, že mi môže pomôcť. Zopárkrát som s ňou telefonoval, ona toto našla a ja som to kúpil.

 

Ako dlho si na Zaježke?

Kúpil som to v roku 2007 a presťahoval som sa 4.7.2010. 30.júna som išiel do penzie, 2.7. má vnučka Karoline narodeniny, tie som ešte oslávil v Dánsku a 3.7. som sa sťahoval.

 

Aké to je, bývať v obore? Daniele...

Nevadí mi to. Chodia sem na jablká, napásť sa... Obžrali mi aj listy dvoch banánovníkov, no ku podivu opäť vyrazili listy, tak dúfam, že to prežijú.

 

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

(Zanôtil) : „Ja ráno vstávam, kravy napájam, ovečky do poľa vyháňam.“ Ale nemám kravy ani ovce. (Úsmev). Varím si, robím okolo domu – je toho neúrekom.

 

Lákal ťa takýto život v prírode, keď si bol mladší?

Keď som bol mladý, tak som nemal vôbec predstavu, ako chcem žiť. Ja som žil. Ale čo ma lákalo – začal som chodiť v lete do prírody i v zime na lyžovačku. V Bratislave sme bývali v bytovke a nevedel som si predstaviť – mať dom.

 

Necítiš sa na Zaježke sám?

Naopak. Som veľmi prekvapený, koľko zaujímavých aktivít tu je. Fakticky som počítal, že keď budem tu na samote, tak aspoň raz za mesiac si odskočím do divadla do Bratislavy, do Košíc, do Zvolena... ale ja na to nemám čas. Vždy je tu niečo. Ja si chcem trochu aj oddýchnuť J.

 

Máš pocit, že si tu  zapadol medzi ľudí?

Určite.

 

Čo si sa na Zaježke naučil, zmenila Ťa nejako?

Učím sa pokore a skromnosti. Prvé kapitoly som tu už zdolal, no cesta je ešte dlhá.

Čo sa Ti tu nepáči alebo čo je tu pre Teba náročné?

Hľadám, hľadám, čo sa mi nepáči alebo je náročné - ale mne je tu tak dobre. Hádam tá psychická záťaž z toho faktu, že som príliš dlho zotrvával v industriálne zakorenenej dráhe života. Cítim, že som mnoho zameškal.
 

Keď ťa prišli navštíviť Dáni, nečudovali sa, ako tu môžeš bývať?

Nie, oni vedia, že som iný. (smiech)

 

To si bol odmalička taký iný?

Ja som sa stal iným na tom internáte v Kodani cez VŠ. Stretol som sa s hipisáckym hnutím, s tým heslom Make love, not war – Nerobte vojnu – voľná láska... Pri jednej fontáne sme sa stretávali, hrali na gitare...

 

Odvtedy nosíš dlhé vlasy?

Keď som sa vrátil z brigády v Dánsku v šesťdesiatom siedmom tri týždne po začatí školského roku, oznámil mi profesor: „S takýmito vlasmi viac neprídete!“. Nebolo dôležité, či som chodil do školy, ale aké som mal vlasy. Tak som sa dal ostrihať a poslal som fotku mojej priateľke do Dánska. Odpísala mi, že keby ma takéhoto stretla prvýkrát, tak si ma ani nevšimne.

 

Mal si sklony k rebelantstvu už skôr?

Takéto sklony som mal ešte na strednej priemyslovke. Nechcel som sa holiť. A triedny mi za to stále nadával. Vypočítal som si, že keby som sa celý život každý deň holil, tak prakticky stratím rok života. A to ja nechcem. (smiech). Ale potom som sa oholil, keď som si našiel frajerku. A to nebolo, že by ma o to ona žiadala. Urobil som to dobrovoľne, na jej počesť.

 

Máš nejaké životné krédo?

Pozitívne z toho hippies mám dodnes. Ale je tam aj veľa negatívneho. Myslím si, že hipické hnutie bolo možné len preto, že tam bola tá okolitá spoločnosť, ktorú odsudzovali. Hippies žili periodicky. V zime išli do roboty a v lete si užívali slobodu. Boli na tej spoločnosti závislí, ale aj tak ju kritizovali. A veľa tej kritiky bolo pravdivej. Ale či majú právo kritizovať to, od čoho sú závislí?

 

Aké máš plány do budúcnosti?
Slúžiť Pánu a prijímať jeho poučenia, a tým rásť duchovne. Ale budem sa to snažiť robiť čo najpríjemnejšie i pre telo.
 

 

S Karolom sa rozprávali Zuzka Šajbanová a Inge Benešová.

Ako sa Vám páči tento text?: 
0
No votes yet