Byť niekde hosťom je pre mňa výsadou

Známy fotograf a novinár. Zakladateľ organizácie na pomoc ľuďom v rozvojových krajinách. S jeho fotografiami ste sa mohli stretnúť aj v tomto časopise. O živote nielen na Zaježovej sme sa rozprávali v bratislavskej kaviarni s Andrejom Bánom.

Kedy si bol prvýkrát na Zaježovej?

Keď tam bola Škola ľudovej kultúry na Podlysci. Viedli to  Klára Jančurová a Peter Jančura.  Bolo to niekedy na začiatku deväťdesiatych rokov.  V tom čase som tam bol robiť reportáž pre časopis Mladý svět s čiernobielymi fotkami.

Čo ti utkvelo z tej doby v pamäti?

Polorozpadnuté chalupy s prepadnutými strechami a uja ako z 19. storočia, ktorý tu vyrábal hrable a kosy. Alebo tetu, s ktorou sa tu mladí učili piecť domáci chlieb a koláče. Pamätám si aj na Slamienku, kde si býval /autor rozhovoru - pozn. red./. A ešte si spomínam, ako Jančurovci nasimulovali nejakú svadbu, ktorá mala vyzerať ako pôvodná svadba z tohto kraja. S dobovými krojmi a atmosférou, kde sme kráčali cez lúky a kopce. Spomienky sú ale vždy krajšie ako realita, tak to mám možno trochu zidealizované.

Pred rokom si na Zaježovej pobudol s prestávkami takmer dva mesiace. Čo ti utkvelo v pamäti teraz?

Veľmi veľa. Keď to poviem otvorene, tak v tom čase som prežíval zložité životné obdobie a fyzickou prácou som si chcel prečistiť hlavu. Zavolal som svojmu kamarátovi Lopúchovi, skutočným menom Jožovi Kratochvílovi, o ktorom som kedysi robil reportáž pre český časopis Reflex, ktorú som nazval Cesta stroskotanca – vo vlastnoručne postavenom domčeku v lesíku  pri Sečovciach, kde žil sám a totálne sebestačne mi pripadal ako dobrovoľný Robinson v oceáne globálnej civilizácie... Je to nezameniteľná osoba, ktorú som spoznal na kurze o komunikácii s koňom. Potom som o ňom písal v súvislosti so stavbou hlineno-slamených domov. Tak som mu volal, či by ma niekde nezobral robiť. Zasmial sa a povedal, že ide práve na Zaježovú robiť hlinené omietky na troch domoch. A pozval ma, že mu môžem miešať hlinu a spolu s ním pracovať. Utkvela mi teda v pamäti hlina. Tiež zblíženie so skvelým človekom Tomášom Bužekom, ktorý žije na Zaježovej na Bráne. U neho som býval - nezabudnuteľné. Podobne si ma získali ďalší skvelí ľudia, ktorých som stretával najmä na Sekieri u Banásovcov, kde som pripravil zopár projekcií filmov. Žije tu aj Robo Jankovich s manželkou Jankou, ktorých poznám dlho. Pred dvanástimi rokmi výrazne pomohli rodine Slovákov z Kazachstanu, ktorí chceli presídliť na Slovensko a obrátili sa o pomoc na mňa ako na predsedu organizácie Človek v ohrození. Nemali kde bývať, no Robo im ponúkol svoj domček pri Malackách, vďaka tomu tu mohli začať. Dlho už poznám aj peciara Vlada Szanta. Utkvelo mi v pamäti aj to, aká je Zaježová rozľahlá. A to, že Zaježová nie je už spojená len s jedným miestom, ako bola Škola ľudovej kultúry. A nemôžem zabudnúť na premietanie fotografií môjho kamaráta britského fotografa z agentúry Magnum Chrisa Steele-Perkinsa, ktorého som pozval na Zaježovú. Mal tu asi najlepšiu diskusiu v rámci svojej návštevy Slovenska. Ľudia sa ho tu nepýtali úzko odborné fotografické veci, ale na spôsob života v Anglicku a jeho samotného.

Keď porovnáš svoju návštevu v deväťdesiatych rokoch a dnes, čo ťa potešilo a čo, naopak, sklamalo?

Nechcel by som to takto hodnotiť, nemám na to právo. Žil som tam s vami len pár týždňov a nejaké skutočné zhodnotenie by som mohol povedať až po rokoch. Ako človek, ktorý si veľa všíma, som videl, aké je zložité budovanie komunity. To nie je len o tom, že sa ľudia jedného dňa stretnú a povedia si, že budeme komunita a máme takéto a takéto pravidlá. Vidím to aj u seba v redakcii, aj vo waldorfskej škole, kde chodí moja dcérka. Niekedy je nutné, aby bol aj niekto, kto z pozície svojej autority rozhodne, aj keď sa to všetkým nepáči. Nemôže byť absolútna sloboda, a to ani v rámci komunity. A to hovorím zo svojej pozície, kde ja som skôr taký vlk – samotár. Čo sa mi páči tu u vás na Zaježovej, je to, aká je tu veľká miera individuálnej slobody. Nie ste skupina, ktorá žije na jednom veľkom statku, kde to častokrát vedie k ponorkovej chorobe. Rozprával som sa s ľuďmi zo Sekiera a tam sa tento problém vyskytuje. Čo je zákonité, ak s inými ľuďmi musíš zdieľať spoločnú izbu alebo kúpeľňu. A na Zaježovej to podľa mňa funguje aj preto, že sú tu domy izolované a len keď chcete, tak sa spojíte.

To, že tu nie je žiadna, nazvime to ideológia, je pre Zaježovú pozitívne?

Presne tak. Nebol som v iných komunitách, ako je napríklad Auroville alebo Damanhur. Skôr to beriem tak intuitívne. Keď sa ľudia moc zblížia a sú na sebe závislí, tak vzniká ponorková choroba. Aspoň ja to tak mám. Na Zaježovej kto chce, žije úplne sám. Kto chce, tak sa môže družiť. Úspech je to, koľko vás na Zaježovej už žije. Páči sa mi napríklad, ako funguje Vzdelávacie centrum Zaježová, kde môžu chodiť ľudia z mesta, z firiem a zo škôl. Lebo takýchto miest nie je veľa.

A čo sa ti teda na Zaježovej nepáčilo?

Neber to ako zdvorilosť, ale nemôžem na nič povedať, že sa mi nepáčilo. Pre mňa je výsada byť niekde ako hosť. V Kosove, v Pakistane alebo v Zaježovej. Som tulák, človek na ceste. Ľudia ma tak aj brali a tolerovali. Keby som sem išiel žiť, to by som potom narazil na vážny problém. Ja som dosť nepraktický človek, ktorý horko-ťažko pribije klinec do steny, a to hovorím úprimne. Ale nenútili ste ma tam žiť.

Veľa cestuješ po celom svete. Keby si mal prirovnať Zaježovú k nejakému inému miestu na svete, ktoré je podobné, aké by to bolo miesto?

V Kosove sú miesta, kde žijú  ľudia na rodinných farmách, ktoré sú roztrúsené. Ale u vás sú možno len tri alebo štyri rodiny, ktoré sú farmárske. Tu skôr žijete mestským spôsobom života, no na lazoch. Využívate internet a iné vymoženosti, čo je v poriadku.

Keď to porovnáš s inými komunitami, ktoré si navštívil?

To boli väčšinou vynútené komunity. Bol som aj v Gruzínsku medzi utečencami z vojen. Oni boli ale spolu z donútenia. Žili tam, lebo inú možnosť nemali. Ale ako hovorím, precestoval som veľa krajín, ale niečo podobné ako Zaježová som nevidel. Odísť z mesta s cieľom žiť nejako bližšie k prírode, ale nezobrať to ideologicky alebo ako náboženská sekta, to som videl len tu. Zaježová je v tomto výnimočná.

V tom, že nevieš pribiť klinec sa dosť podobáme. Čo sú podľa teba výhody a nevýhody života na lazoch?

Tá spätosť s prírodou je výhoda. Bude to znieť ako klišé, ale keď som sa ráno zobudil u Tomáša a  vyšiel a ocitol sa priamo v lese. Druhá vec je, že ľudia majú radosť z toho, keď sa spoločne raz za týždeň stretnú ako napríklad pri tom premietaní fotografií. Vyslovene som cítil, že sa radi vidia. Nevýhodou je, že tu niektorí ľudia žijú s pocitom osamelosti. Ja som človek, ktorý pracuje duševne a veľa cestuje a keby som bol pripútaný na Zaježovej cez pôdu alebo starostlivosť o zvieratá, tak by ma to vnútorne traumatizovalo. Opäť ale hovorím, že to je len môj spôsob života. Ďalšia vec je, že keď už má človek dieťa, tak musí byť pripravený na kompromisy. Napríklad rozmýšľa, kde dá dieťa do školy, aby dostalo čo najlepšie vzdelanie. Na lazoch je ten výber škôl obmedzený, aj keď viem, že vy ste tu založili vlastnú školu. Možno tým, že ste z mesta, máte iné nároky na kvalitu školy a vzdelávanie svojich detí. To sú možno limity na Zaježovej. Ja ako novinár si viem predstaviť aj prácu zo Zaježovej, ale keby prišla zima a zapadol by som snehom, tak neviem. Ja som zvyknutý na veľmi časté cestovanie.

Aký máš dojem z novolazníkov?

Nestretol som nikoho, kto by bol očividne frustrovaný z toho, že tu žije. Možno som ale neprenikol až do takej hĺbky. Zo všetkých z vás som mal pocit, že ste vnútorne vyrovnaní alebo sa vyrovnáte s tým, že tu žijete. Fascinovali ma Mirka a Zuzka, ktoré žili samy v dome na Sekieri, kde si aj gazdovali. Mladé sympatické ženy, ako sa vraví, k svetu. Rád som za nimi zašiel na kus reči. My sme iní ako ľudia spred dvoch generácií. My sme zakúsili ten komfort a konzum so všetkými výhodami. A teraz, keď chceme žiť skromne a blízko prírode, tak je to už taká hra. Generácie pred nami tak žili, lebo tak žili.

Spomínal si mi, že si si všimol mnohé aj ohľadne partnerských vzťahov.

Tento uzavretý spôsob života, teda do určitej miery uzavretý, sa prejavuje aj v súžití párov. Tá ponorková choroba sa prejavuje aj v tomto prípade. Ľudia sa tu rozchádzajú a schádzajú. Kedysi sa tak ľudia nerozchádzali, to manželstvo a deti boli prioritami. Dnes skúšajú ľudia všetko nové, a nie je to dobré.

Čo by si ešte na záver Zaježovanom odkázal?

Aby ste žili tak, že keď vás budem chcieť o desať rokov prísť navštíviť, tak vás tam nájdem. Teda aby ste „nezutekali“. No zároveň vám prajem, aby sa tieto lazy nestali predmetom masového záujmu o presídlenie z mesta na vidiek, či ,nedajbože, objektom záujmu developerov. To by zničilo ich charakter. No želám vám, pokiaľ bude možnosť, aby tam pribudli ďalší ľudia, no v rozumnej miere, a bolo by to  väčšie a funkčnejšie spoločenstvo. A aby ste nepodľahli zvodom budovania komunity, keď si niekto povie, že on bude tým vodcom a vytvorí komunitu.

Zhováral sa Juraj Hipš

Foto: z archívu A.B.

VIZITIKA ANDREJA BÁNA (1964)

V časopise .týždeň (aj mimo .týždňa) rád fotografuje a píše, prináša reportáže prevažne z krízových oblastí vo svete, ale aj z krízových oblastí z domova. Za svoj druhý domov považuje Balkán, Kaukaz, Pakistan, Haiti a iné destinácie, kam sa rád vracia. Pracoval pre viaceré české, slovenské a zahraničné časopisy, vydal dve fotografické monografie (Iné Slovensko a Kosovo), je spoluautorom viacerých dokumentárnych filmov (napríklad Tisovy stíny alebo My zdes) a za svoju prácu získal mnohé ocenenia. V roku 1999 založil organizáciu Človek v ohrození.

Ako sa Vám páči tento text?: 
5
Average: 5 (1 vote)